Zvláštny sen kolegyne

V čase tragédie som mala v práci veľmi dobrú kolegyňu, ktorú som poznala už niekoľko rokov, pracovali sme spolu už aj predtým. Kolegyňa je neskutočne empatický človek a strávili sme spolu celé hodiny vzájomným zverovaním sa. Vždy vedela správne zhodnotiť situáciu a s nadhľadom poradiť. V deň, keď potom v noci Kristínka zomrela, sme mali zvláštny rozhovor. Hovorili sme o tom, ako vôbec môže človek prežiť smrť svojho dieťaťa. Tú tému som začala ja a povedala som niečo v tom zmysle, že po niečom takom by som už nikdy v živote na otázku „ako sa máš“ odpovedať, že dobre. Už asi nikdy by som nemohla byť naozaj šťastná. Mala som vo zvyku totiž pri podobných otázkach hovoriť, že aj napriek rôznym problémom sa mám dobre, kým sa len všetci doma večer zdraví stretneme.

            V tú strašnú noc nadránom mala kolegyňa zvláštny sen. Snívalo sa jej, že niekto skáče do žumpy. Viac nezaspala, ale sen jej nepripadal strašný ani reálny – veď kto by už skákal do žumpy, povedala si. Keď tento sen rozprávala ráno manželovi, ostala veľmi prekvapená. Manželovi sa tiež snívalo o páde človeka do žumpy! Je ale pravda, že on skutočný nešťastný pád do žumpy, ale so šťastným koncom, videl pár dní predtým. Celé im to bolo s manželom dosť divné, zvlášť keď kolegyňa s humorom sebe vlastným zhodnotila túto náhodu takto: My dvaja s manželom máme tak málo spoločného po všetkých stránkach, že sme nevedeli pochopiť, ako sa nám v tom istom čase mohol snívať takmer rovnaký sen.

            Keď som kolegyni v sobotu poobede zavolala, že Kristínka sa stratila, spomenula si na svoj nočný sen, ale nepovedala nič, aj keď mala zlé tušenie. Ale keď som jej o dva dni zavolala, že Kristínku našli v žumpe, to už kolegyňa strnula hrôzou. Celý príbeh mi rozpovedala až o nejaký čas, keď už vedela, že budem schopná to uniesť. Čo to bolo – žeby náhoda?

Návšteva McDonald’s

            Keď mali naše deti asi 9 – 10 rokov, prejavili želanie navštíviť prevádzku McDonald’s, a tak sme sa tam pri jednej z ciest do Košíc zastavili. Nepamätám sa, či sme mali  naozaj zlé tušenie, ale tesne pred vstupom sme s manželom deťom dôrazne prikázali, že sa majú správať slušne a nijako nedať najavo, že sú tam prvýkrát. Tento príkaz však decká naštartoval presne opačným smerom a tak sa najbližšia polhodina stala pre nás hororom.

            Len čo sme sa usadili s plnými tácňami, decká spustili: Jéj, Majo, pozri, čo všetko tu máme! Aké perfektné! Jéj, Majo, ja som si myslela, že hamburgery sú väčšie! Za tú cenu….!

Jéj, hranolky! Jéj, cola! To je dobré! Kika, nože sa pozri, či máš v tom hamburgeri to isté, čo ja! Máš aj šalát? Aj horčicu? Aj kečup? Ja by som chcela radšej ten hamburger, čo má tá tetka vedľa pri stole! Čo to tam asi má? S neskrývaným záujmom si obzerali okolitých návštevníkov, komentovali ich  jedlo a náramne sa bavili, keď tí sa pohoršene pozerali smerom k nášmu stolu. Ja ešte chcem hamburger! A ja colu! Ešte chceme! Ešte chceme!

            Tento príbeh bolo treba zažiť. Lebo tie šibalské iskierky v očiach Kiky a Maja, ich vzájomné hlboké porozumenie s cieľom doraziť nielen nás rodičov, ale aj väčšinu prítomných, sa nedajú dosť verne opísať. A nedá sa opísať ani hanba nás, rodičov. Keď sme sa s uľahčením pobrali preč, mysleli sme, že to najhoršie už máme za sebou. Žiaľ, mýlili sme sa. Kým my sme odpratávali zo stola, decká sa s pôžitkom ešte raz prešli pomedzi stoly a pekne nahlas, aby to nebodaj niekomu neuniklo, si potľapkávali po bruchách a vzájomne si pochvaľovali: Ta sme še najedli!  Ta sme še najedli!

            Je jasné, že toto všetko bol iba komplot a naše deti sa vedeli na verejnosti správať aj slušne, keď chceli. Žiaľ, vtedy nechceli.

Silvester v pôrodnici

            Keďže Kristínka prišla na svet 27. decembra, nebolo pre mňa prekvapením, že sme cez Silvestra a Nový rok museli ostať ešte v nemocnici. Pôvodne som to považovala  dokonca za celkom zaujímavý zážitok, no po silvestrovskej noci som názor zmenila.

            Večerné kŕmenie bežne bývalo o deviatej večer, o polnoci a potom až o šiestej ráno. V ten silvestrovský večer nám ich doniesli o deviatej, ale o polnoci sme na nich veru márne čakali. Všetky sme chceli svojim detičkám na prelome rokov popriať do života veľa šťastia, zdravia a radosti, chápali sme však, že lekári tiež oslavujú, a tak sme detičky čakali o pol jednej, o jednej, o pol druhej, o druhej… všetko márne. Ani by sme to tak my, mamičky, neboli prežívali, keby sme neboli mali izbu hneď vedľa izby detičiek a keby sme ich neboli počuli plakať. Ten strašný plač nám drásal uši aj nervy a za chvíľu sme plakali spolu s nimi. Bolo jasné, že ich už neprinesú  a deti budú hladné do rána. A tak som sa pobrala k lekárskej izbe, kde som so zúrivým výrazom v tvári chcela požiadať lekárov a sestričky, aby nám detičky doniesli. Žiaľ, klopala som hodnú chvíľu márne. Z lekárskej izby sa ozýval taký hlasný spev, tanec, hudba a bujarý smiech, že nebola šanca, aby jej osadenstvo moje klopanie počulo. Po hodnej chvíli som sa vzdala a spolu s ostatnými mamičkami sme ešte dlho aspoň v duchu boli s našimi bábätkami.

Kristínka sa pripomína

            K napísaniu týchto riadkov ma bezprostredne inšpirovala otázka pani doktorky, či nám Kristínka nedáva z nebíčka nejaké znamenia. Spomeniem teda niekoľko udalostí, ktoré som vnímala ako dôkaz Kristínkinej prítomnosti.

            Prvá udalosť sa odohrala asi 2 týždne po pohrebe. Sledovala som bez zvláštneho záujmu Ordináciu v ružovej záhrade, keď prišla scéna, v ktorej mladé dievča Kika pochováva svoju mamku. V ten moment dovtedy pokojný obraz televízora začal prudko skákať. Skákal tak veľmi, že sa dej takmer nedal sledovať. Pozerala som na obrazovku a v hlave sa mi dookola točilo: mamka, ktorá nedávno pochovala Kiku, pozerá na scénu, kde Kika pochováva mamku. A z poličky nad TV na mňa pozerala moja Kika z fotografie. Priam fyzicky som cítila jej prítomnosť v izbe. Ja som vedela, že je tam. V momente, keď scéna pohrebu, trvajúca asi 7-8 minút skončila, v TV niečo nahlas puklo a obraz bol už po celý večer úplne pokojný. Určite to nebola chyba vysielania ani počasia, pretože moji rodičia, bývajúci neďaleko, nič podobné nezaznamenali.

            Druhá udalosť sa odohrala krátko pred Vianocami. Cestovala som v MHD v Prešove s niekoľkými nákupnými taškami. Na frekventovanej zástavke som vystúpila z autobusu a okamžite som nastúpila do ďalšieho. Keďže lístok na MHD mi ešte platil a mala som ho vo vrecku, nevšimla som si, že v predchádzajúcom autobuse som nechala kabelku s peniazmi, dokladmi a mobilom. Až po chvíli som si všimla dlhovlasé dievča, ktoré prechádzalo cez autobus. Zastavila sa až pri mne: Teta, je to Vaša kabelka? To milé dievča vybehlo z prvého autobusu za mnou, v tej tme a frmole ma dokázalo nájsť v ďalšom spoji a na moju šokovanú reakciu a veľké ďakovanie odpovedalo: Veď je to normálne! Nuž, nie je to celkom samozrejmé! Koľkí by sa nenamáhali hľadať človeka, ktorý sa Vám stratil v dave! Doteraz ma nesmierne mrzí, že som sa dievčaťa nespýtala na jeho meno alebo adresu. Zmohla som sa len na opakované ďakovanie a plač. Lebo prvé, čo ma napadlo, bolo to, že pri mne stál môj anjelik, Kristínka. Aj bez tejto nepríjemnosti som mala z týchto Vianoc nesmierne obavy. Môj významný deň života. Ja som vtedy priviedla na svet krásne a zdravé dievčatko!

            V tejto súvislosti som si spomenula na inú náhodu asi spred piatich rokov. Mala som vtedy nový mobil a cestou z práce – už v Hanušovciach – som ho niesla vo vrecku kabáta. Bola tma, všade plno snehu. Fakt neviem ako mi ten mobil z vrecka po ceste vypadol. A je neuveriteľné, že ho našla práve moja dcérka. Práve ona, spomedzi všetkých, čo tam v najbližšej polhodine prechádzali.        

            Spomeniem ešte jeden zážitok spred Vianoc, na ktorom som sa už však dokázala aj zasmiať. Robila som v byte veľké upratovanie. Musím povedať, že takmer všetky Kristínkine veci som si nechala a mám ich doteraz. Viac ako polovicu políc s topánkami zaberali Kristínkine čižmy, dreváky, poltopánky, sandále a botasky. Dva páry z nich, tie najošúchanejšie a najzničenejšie, som sa rozhodla vyhodiť. Zbalila som ich do igelitky a upratovala som ďalej. V tej chvíli na mňa rovno na hlavu spadol z najvrchnejšej poličky Kikin drevák a riadne ma udrel. „Kristínka, ja viem, že to boli tvoje najobľúbenejšie, ale tu už naozaj nemáme miesto“, vyhovárala som sa. V tej chvíli som dostala ďalšiu ranu drevákom, pre zmenu do nosa. Nedalo sa nič robiť, vyradené topánočky neputovali do kontajnera, ale do pivnice. Kristínke som sa ospravedlnila a zdá sa, že bola spokojná. Jej reakcia bola pre ňu tak typická, že som sa pri všetkom tom žiali musela smiať.

            Pri pohľade na Kristínkin hrobček ma stále napadá jedno: S akou radosťou by som jej teraz zariaďovala internátnu izbu, prípadne niekedy v budúcnosti byt. Namiesto toho jej kupujem na hrobček kvety a zapaľujem sviečočky. A uvedomujem si ten neskutočný paradox: Kristínka mala Hanušovce veľmi rada. Vlastne aj ja. Ja som sa sem chcela po rokoch putovania po Slovensku vrátiť. Ona zase odtiaľto nechcela ani za nič odísť. Aj vysokú školu si hľadala čo najbližšie, aby mohla čo najčastejšie chodiť domov. Veď tu mala „kamarátov“! Žiaľ, je to strašné, ale Kristínka už z Hanušoviec nikdy nikam neodíde. A neuveriteľne nám chýba. Mám pocit, že my, čo sme zostali, ideme len akoby na núdzový režim. Kde je naša Kristínka so svojim neutíchajúcim nadšením pre všetko, čo robila a s jej schopnosťou nakaziť aj nás a nedať nám ani na chvíľočku vydýchnuť! S ňou bol svet farebný, bez nej je čiernobiely. Presnejšie, šedivý. Nič iné neexistuje.

Milujem

            Kristínka, ako všetci mladí, hudbu počúvala rada. Najprv Gareth Gates, Robbie Williams, neskôr Rytmus a ďalší, ktorých mená som ani nepoznala. Kristínka mala v  šanónoch a po skrinkách množstvo časopisov a fotografií spevákov. Preto ma veľmi prekvapilo, keď som ju asi pred dvomi rokmi počula sústavne púšťať z mobilu pesničku Milujem skupiny Zenit. Zrejme jej jednoduché slová a ľahko zapamätateľná melódia v nej vyvolávali nejaké spomienky. A tie vyvolávala táto pesnička aj vo mne, aj keď iného charakteru.

            „Kristínka, vieš, že my dve poznáme tetu, o ktorej bola napísaná tá pieseň?“ – opýtala som sa raz. Kika okamžite zbystrila pozornosť. Príbehy milovala, zvlášť tie dojímavé alebo so smutným koncom. A tak som začala spomínať. Rok 1989, leto, nemocnica na Zochovej, izba budúcich mamičiek s rizikovým tehotenstvom. Vedľa mňa na posteli veľmi pekné dievča, vlastne mladá žena v mojom veku, so širokým úsmevom a dobráckou a milou povahou. Zblížila nás snaha zachrániť tie malinké stvorenia, ktoré sa predčasne pýtali na svet. Vždy, keď v rádiu hrali Milujem, Majka zvyšovala hlasitosť. Na moju otázku, či sa jej tá pesnička páči, skromne odpovedala: „Vieš, to je o mne“.

            Áno, asi tak nejako som si protagonistku tejto piesne predstavovala. Vďaka nášmu dlhému pobytu v nemocnici som spoznala aj jej manžela, autora textu. Sympatický pán, o niekoľko rokov starší od nás, by bol budúcu mamičku svojho dieťatka najradšej nosil na rukách.

            Keď sa nám o niekoľko mesiacov detičky šťastne narodili, niekoľkokrát sme sa ešte stretli, ale potom sme sa odsťahovali a kontakty sa prerušili. Veľmi ma zaujímalo, ako sa osud Majky a jej detí vyvíjal ďalej. Sľúbila som preto Kristínke, že pri našej  najbližšej návšteve Bratislavy ich vyhľadáme. Už som našla aj nejaké telefónne čísla, keď zrazu zaúradoval krutý osud a my sme to  už, žiaľbohu,  nestihli.

Zvláštna predpoveď

            Niekoľko mesiacov pred tragédiou sme s Kristínkou boli na Hanušovskom jarmoku. Kristínka bola ohromná parťáčka na nákupy a jarmoky zvlášť. Len tak sme si chodili hore-dole a užívali atmosféru podujatia. Na jarmoku nás oslovil mladý muž, predavač vaflí. Zaujali sme ho rovnakým výrazom tváre a zvlášť očí. Kristínka mala oči veľké, krásne, mandľového tvaru. Mladý muž v reči spomenul, že má veštecké schopnosti a ponúkol sa, že nám, samozrejme zadarmo, vyveští. Veľmi ma nepotešil konštatovaním, že ma v budúcnosti čakajú dve veľmi ťažké životné skúšky, ale napokon že obidve zvládnem. Bude to však veľmi ťažké. Mňa však viac zaujímal osud mojich najmilších. „Povedzte mi, skončí moja dcéra školu?“ – spýtala som sa bez rozmýšľania. Dnes ma samu prekvapuje, prečo som tú otázku formulovala práve takto. Veď Kristínkin prospech nedával predpoklad na to, aby ju zo školy nebodaj vyhodili. Ja som to ale asi v podvedomí myslela tak, či Kristínke v skutočnosti niečo školu skončiť nezabráni. Niečo zlé… Zaujímavá bola aj odpoveď: „Pani, o svoje deti sa nebojte. Oni budú v poriadku.“ Až neskôr, po Kristínkinej smrti mi došlo, že mladý muž sa vlastne vyhol priamej odpovedi na moju otázku. Lebo Kristínka školu neskončila. Ale v poriadku možno je. Niekde tam hore, pri anjelikoch. Žiaľbohu nie je so mnou.

Niekoľko malých, ale milých spomienok na Kristínku

            Leto 1991, keď mala Kristínka rok a pol a Majko asi 3-4 mesiace, bolo veľmi horúce. Preto sme Majka nenechávali v postieľke, ale dávali sme ho do obývačky na zem na osobitnú podložku, kde sa mohol voľne hýbať, nebolo mu horúco a bol zároveň stále s nami. Kristínka bračeka milovala a tešila sa z jeho prítomnosti. Raz som náhodou na chvíľočku odbehla do kuchyne a keď som sa vrátila, neverila som vlastným očiam. Kristínka stála na chrbátiku ležiaceho Majka  a snažila sa dočiahnuť niečo na poličke obývačkovej steny. Mareka použila ako schodík. Jemu to očividne vôbec neprekážalo. Detské telíčko je zrejme tak pružné, že takýto nápor zvládne bez problémov. Našťastie nestála na jeho brušku, ale práve naopak, na chrbátiku. Ale predsa len, Kristínka mala v tom čase 18 kg. Pamätám si to preto, lebo približne od jej 12 mesiacov vždy vážila práve toľko, koľko mala mesiacov.

             Šli sme s deťmi na prechádzku. Na 6. poschodí som požiadala asi 3-ročnú Kristínku: „Prosím ťa, zavolaj výťah!“ Za chvíľu počujem výkriky: „Hej, výťah, poď sem!“

            Vysvetľovala som asi 5-ročnej Kristínke, že s ňou nemôžem na druhý deň niekam ísť, lebo ma šéf nechce pustiť. Moja dcérka, navyknutá riešiť všetky problémy radikálne a ručne-stručne, sa na mňa prekvapene pozrela a v domnení, že zlý šéf bude stáť vo dverách a zubami-nechtami mi bude brániť v odchode, sa spýtala: „A prečo ho jednoducho neodstrčíš a nepovieš – uhni!“

            V čase, keď boli moje deti ešte malé, boli občas dosť neposlušné. Také veci, ako upratovanie hračiek a pod. ich vôbec nezaujímali. Bývala som z toho všetkého dosť nervózna, ale nikdy som ich nebila, skôr som len kričala. Raz ma svojou neposlušnosťou a tvrdohlavosťou tak naštvali, že som sa úplne nepedagogicky rozhodla ich vytrestať. Padla  som na zem a tvárila som sa, že som odpadla. Deti začali chodiť okolo mňa celé nešťastné. Snažili sa ma „oživiť“, prihovárali sa mi, strkali do mňa a báli sa, čo bude. Trochu som ich aj ľutovala, lebo som videla, že ich to veľmi trápi, ale bola som aj trochu zvedavá, čo urobia a ako si budú vedieť poradiť. Už som takmer prestala hrať divadlo, veď čo keď sa naozaj boja o môj život? Celá akcia skončila mojim „prebratím sa“ vo chvíli, keď som už nedokázala skryť smiech. Bolo to v momente, keď  Kristínka  cez zúfalý nárek  vyslovila svoj najväčší problém: „A kto nám teraz dá večeru?!“

            Ešte v predškolskom veku sa Kristínka správala dosť tvrdohlavo, niekedy až nepochopiteľne. Pripisovali sme to čiastočne prekonaným febrilným kŕčom v 8. mesiaci života.  3-ročná Kristínka sa chystá do škôlky. Nechce si obliecť ani to, ani to… Chce jedine červenú blúzku s bielymi bodkami a bielym golierikom. Lenže tá sa práve v tejto    chvíli perie v práčke. Čo teraz? Pre Kiku to nie je dostatočný dôvod. Ona blúzku jednoducho chce.  Začínam byť nervózna. V škôlke musíme byť najneskôr o ôsmej, telefón nemám. Zastavujem práčku, otváram ju, vyťahujem mokrú blúzku, vysvetľujem. Nič neplatí. Nastupuje plač. Na obidvoch stranách. Zlostný aj zúfalý. Ako to dopadlo, si už nepamätám. Určite sme poriadne meškali a pravdaže ma to stálo veľmi veľa nervov.

              Kristínka, asi 2-ročná. Veľmi veľa sme spolu čítali, spievali, hrali sa. Kika prosí, aby som jej zaspievala akúsi konkrétnu pesničku. Spievam. Zle. Nie je spokojná. Spievam zas. Ešte horšie. A zas, a zas, a zas. A vždy zle. Nepáči sa jej moja intonácia. Predvádza mi to raz, druhýkrát, tretíkrát a ja sa podľa nej stále nechytám. Lenže ona tú pesničku vie odo mňa a ja ju viem od detstva. Kika začína zúriť. Ja sa najprv bavím. Keď vidí, že sa smejem, zúri ešte viac. Rozčuľuje ju moja údajná neschopnosť napodobniť jej intonáciu,  aj môj ťažko skrývaný smiech. Majko nechápavo pozerá, ničomu nerozumie. Kika vrieska od zúrivosti, hádže sa o zem a ja pre istotu odchádzam do inej izby.

            Veľmi podobná situácia, ibaže Kika chce, aby som jej hádzala malú loptičku. Prečo nie. Hádžem raz, zle. Kika loptičku chytila, ale nepáčil sa jej spôsob, akým som ju hádzala. Skrátim to, loptičku som jej hodila najmenej 100-krát. V snahe vyhovieť jej, som spôsob hádzania sústavne menila, nikdy to však nebolo podľa jej predstáv. Vtedy mi už do smiechu nebolo, skôr som poriadne zúrila.

            Jedna zo spomienok, ktoré ma trápia aj teraz: Kristínke zistili asi ako 12-ročnej vyšší tlak, hraničné hodnoty cukru a postupujúcu obezitu. Fakultná nemocnica v Košiciach, pobyt v nemocnici. Počas druhého alebo tretieho dňa pobytu Kristínka, keďže mala diétu, bola veľmi hladná. A celý deň sa tešila na večeru. Predstavte si jej zúfalstvo, keď jej na večeru doniesli tanier surovej kyslej kapusty.

 Bobko

Ten, kto povedal, že šťastie sa nedá kúpiť, zabudol na šteniatka. Spomienky na Kristínku by neboli úplné, keby som v nich nespomenula nášho Bobka. Bobko, teraz už asi 10 kg psík, k nám prišiel nečakane asi ako 7 – týždňové šteniatko v auguste 2007. Raz večer mi Kristínka zavolala, že jej ho ponúka kamarátka zo susednej dediny a že ona ho proste strašne, ale strašne chce. Bola by zaňho nasľubovala hory – doly. Najprv som jej dlho odolávala. Nikdy sme o psovi neuvažovali, bývame v činžiaku, chodili sme do práce a do školy, práve sme kúpili novú sedačku a koberce… Ani sama neviem, v akom pomätení zmyslov som nakoniec súhlasila. Asi mi prišlo ľúto Kristínky, ktorá sa krátko predtým rozišla s priateľom a potrebovala svoju pozornosť venovať niekomu inému.

Malá chlpatá guľka sa u nás objavila už v ten večer. Aj keď prišiel nevítaný, do 3 dní som bola doňho beznádejne zaľúbená. Získal si ma neutíchajúcou schopnosťou dávať sa škrabkať až do bezvedomia. Len čo ma zbadal, už aj ležal na chrbátiku a vystieral všetky 4 labky, aby som náhodou na niektoré miestečko nezabudla. Zažmúril pri tom očká a my by sme boli dali aj krk na to, že sa usmieva. Prvé týždne, keď ešte nevládal toľko chodiť, ho na prechádzkach Kristínka nosila so sebou v kabelke. Jeho prvou hračkou bol plyšový psík rovnakej veľkosti, ako bol on sám, ale čoskoro sme mu nakúpili kopu ďalších hračiek. S Kristínkou boli nerozluční kamaráti. Chodili spolu doslova všade. Bol to (aj je) taký prirodzene pekný psík, Kristínka ho volala aj Havko, Havenko. Po mesiaci večného utierania dlážky a umývania labiek deti nastúpili do školy a psík nemohol ostávať sám doma. Hľadali sme mu au – pairku, ale nikto sa nenašiel, tak sme ho darovali k narodeninám Kristínkinmu dedkovi, ktorý žije v rodinnom dome cca 10-15 minút cesty od nás. Museli sme zviesť ťažký boj o jeho príbytok. Rodičia, stará škola, trvali na celoročnom bývaní vonku v búdke. A to sme my, ktorí sme ho v byte nechávali nocovať na vankúšiku a prikrývali dečkou, nemohli dopustiť. Tak sme dosiahli aspoň to, že ho v noci nechali spať v murovanej drevárke. Čo nás ale všetkých šokovalo, bolo to, že Kristínka každý deň po príchode zo školy z Prešova sa naobedovala a okamžite utekala po Bobka k starým rodičom. Potom s ním 2-3 hodiny strávila doma, a večer okolo ôsmej ho zima – nezima odviedla naspäť. Bolo to od nej úžasne  obetavé. On však vždy okolo štvrtej popoludní na ňu už doslova čakal otočený smerom k chodníku, kadiaľ prichádzala a bol pripravený na cestu.  Kým sa poobede učila, on ležal vedľa nej. Keď neposlúchal, vyložila ho na výstrahu na poličku na chodbe vo výške asi 2 metrov (pravdaže po dozorom) a hneď bol poriadok. Cez víkendy u nás aj nocoval. Ako verný kamarát sa nepohol od Kristínkinej postele, až kým sa ona ráno, čo aj neskoro, nezobudila.

            Bobko je psík predurčený na rozdávanie lásky a oddanosti. Nemá žiadne ambície – ani mocenské, ani profesné, ani v súťažiach krásy. Napriek tomu ho má každý rád. Na ulici, kde bývajú starí rodičia, majú psíka v každom dome. Takmer všetci sú od neho väčší, on má však medzi nimi prirodzenú autoritu. Všetci sa s ním priateľsky zdravia, nik naňho bezdôvodne neútočí, občas za ním prídu na návštevu a pohostia sa z jeho misky.

           Dnes je Bobko skúsený harcovník, tráviaci svoje dni voľne pustený  na dvore. Túto vymoženosť si zaslúžil svojim zodpovedným správaním sa v čase, keď ho púšťali von len pod dozorom. On však dôveru nikdy nesklamal, a aj keď sa večer, keď už treba ísť spať, rád hrá s dedom na schovávačku, nikdy neujde preč, nikomu neublíži a nakoniec sa odovzdane dá odviesť do svojej postieľky. Je ale pravda, že dedko mu dodnes nevie zabudnúť spoločnú cestu na huby. Zobral ho so sebou do lesa na miesto asi 3 km vzdialené od ich domu. Nikdy predtým tam spolu neboli, pre Bobka to bolo celkom neznáme miesto. Aké bolo dedkovo prekvapenie, keď asi po pol hodine zbierania húb Bobka zrazu nebolo! Dedko sa neskutočne zľakol, nechal huby hubami a uháňal ozlomkrky domov. Tam si Bobo spokojne sedel na dvore, akoby sa nechumelilo. Samozrejme, dedo sa nebál ani tak o Bobka, ako o babku, ktorá ktoviečo strašné by si pomyslela, keby pes prišiel domov bez svojho pána. A tak aj bolo. Babka už zháňala auto a chystala sa za dedkom, ktorý určite leží so zlomenou nohou a dobrý psík pribehol po pomoc!

            Bobko sa najradšej hrá. Už od jeho pobytu u nás doma máme spoločnú hru, ktorá ho napodiv ešte stále baví. Každý normálny pes, keď mu človek hodí hračku, ju donesie pánovi naspäť. Bobko nie. On hračku schmatne a uteká s ňou ako o život. Strašne ho baví unikať pred nami, provokovať a tešiť sa z našej bezmocnosti. Po čase zastane, dovolí nám hračky sa na chvíľočku zmocniť, aby nás to náhodou neprestalo baviť a zas sa jej začne domáhať. Také oduševnenie v jeho očkách sa mi pri ničom inom nepodarí vidieť. Tá radosť, to šťastie, keď vyskakuje za hračkou do neskutočných výšok, aby sa jej nakoniec vysilený zmocnil a ostošesť s ňou zase utekal preč!

            Podobnú eufóriu zažíva aj pri hre s futbalovou loptou. Kopneme mu loptu, on ju predbehne a zastaví. Najkrajší je pri tom jeho postoj, keď čaká na výkop: nôžky rozkročené, hlava v strehu, poskakuje zboka nabok v očakávaní strely ako naozajstný profesionál.

            Keď však vyvedie niečo zlé, vie sa tváriť ako stelesnená nevinnosť. Ľahne si na zem, hlavu tlačí nadol a pokúša sa celý akoby zminimalizovať. Domnieva sa, že ho nevidíme, keď nevidí on nás.

            Na okoloidúcich susedov stále breše. Treba ich predsa pozdraviť! Je však taký dôverčivý, že keby prišiel zlodej a pekne sa mu zalíškal, on by mu aj cestičku ukázal a tešil sa z toho, aký je to milý ujo a aké nečakané rozptýlenie ho zase postretlo.

             Toto je teda náš Bobko, ktorý si úplne podmanil aj svojich pánov, Kikinych starých rodičov. Navonok sa tvária, že nič, ale keď si myslia, že ich nikto nevidí, škrabkajú ho, maznajú sa s ním a prihovárajú sa mu tými najkrajšími slovami. A na to tu Bobko predsa je!