Kategória: Spomienky na Kristínku

Kristínka mala mimoriadnu schopnosť pri voľbe a výbere vecí na oblečenie, počúvaní hudby, či prezeraní videí. Pieseň „Vráť mi tie hviezdy“ v podaní Beáty Dubasovej bola jednou z jej obľúbených.

Kristínka by mala dnes o dva roky dlhšie vlasy … šepkám si dnes zronená nad hrobom svojej milovanej dcérky … a plač mi skáče do slov … keď zas a znova premietam si … ten strašný deň, keď sa v našej rodine zastavil čas a náš život sa začal uberať úplne novým, neželaným smerom. Bez Kristínky, ktorá svojou neutíchajúcou energiou dobíjala baterky našich  životov, ktorá svojimi trefnými a vtipnými postrehmi v nás prebúdzala smiech a chuť do života. Tragédia, ktorá otriasla malým mestečkom a pripravila našu osemnásťročnú dcérku o život, bola strašná, zbytočná, ale nezvratná a je vlastne doteraz zahalená tajomstvom.

Kristínka milovala mesto, kde strávila svoje detské roky a aj keď ju lákal ďaleký svet, vždy sa sem chcela vracať. Netušila, že odtiaľto odíde už len tam, odkiaľ niet návratu.

 Kristínka milovala hudbu. Netušila, že jej najobľúbenejšie melódie zaznejú ako rekviem na jej pohrebe.

 

 Kristínka milovala zvieratká a bola to ona, kto do našej rodiny vniesol nový rozmer lásky – lásku k nemým tvorom.

 Kristínka milovala sviatky a s nadšením dodržiavala tradície s nimi spojené. Zvlášť sa tešila na Vianoce, na ich vôňu a atmosféru, veď vtedy slávila aj svoje narodeniny. Netušila, že najkrajšie sviatky roka pre nás budú mať odteraz už len trpkú príchuť pri pohľade na prázdny tanierik na jej mieste.

Kristínka milovala knihy, najmä dojímavé príbehy. Netušila, že ten jej príbeh nadlho otrasie všetkými, ktorí ju poznali a mali radi.

 

            Kristínka milovala nás, svoju rodinu. Naučila nás byť rodičmi. Nikto nás ale nenaučil, ako máme žiť bez nej.

 Kristínka milovala život. Práve by sa dožila 33 rokov. Možno by študovala, možno pracovala. Určite by však svojou prítomnosťou obohacovala životy ľudí okolo seba.

Kristínka milovala darčeky. Rada ich prijímala, ale ešte radšej rozdávala.

Nech je jedným z našich darčekov k jej nedožitým narodeninám aj toto vyznanie, ktorým jej chceme vyjadriť svoju lásku a vďačnosť za roky, ktoré sme s ňou mohli prežiť.

 

Pred 15 rokmi zomrela strašným spôsobom za záhadných okolností naša osemnásťročná dcérka, Kristínka. Našli ju utopenú v žumpe, ktorá sa nachádzala priamo v centre mestečka, v tesnej blízkosti školy a nášho sídliska. Kristínka sa tam mala dostať nešťastne, vlastným pričinením.

 

Žumpa bola pokrytá panelmi, ktoré boli poškodené najmä výrubom stromov v jej okolí, ktorý sa vykonal týždeň pred udalosťou. Prirodzenou prekážkou prístupu k žumpe v to osudné ráno bolo teda aj asi tridsať čerstvo vyrúbaných vysokých ihličnanov, ktoré odvážali až v priebehu dňa. Od začiatku odmietame jedinú vyšetrovaciu verziu, že dcérka cestou z diskotéky v blízkej reštaurácii „zablúdila“ a padla asi tridsať metrov od vonkajších dverí úplne sama, bez svedkov (nikto ju von nevidel a nikto nič nepočul). Sme presvedčení, že do priestoru  žumpy bola donútená ísť z obavy o svoj život.

 

Tri dni po pohrebe nás naša dcérka navštívila v tele svojej priateľky, nazvime ju ONA. ONA, spolu s ďalšími dvomi známymi vonku v meste smutne spomínali na Kristínku, keď sa zrazu ONA začala správať úplne ako Kristínka.

 

Čudovala sa, prečo ostatní plačú, keď je ona tam, živá a zdravá. Rozbehla sa „domov“, teda k nám domov, že sa predsa musí vychystať na diskotéku, veď je už čas. Nereagovala na svoje meno, ale na meno našej Kristínky! Pri domovom zvončeku sa ohlásila: „Oci, otvor, to som ja, Kika“, vbehla do bytu a začala sa s nami vítať s nefalšovanou radosťou, ako po týždňovom výlete. Na moju prekvapenú reakciu reagovala: “Mami, čo ma nepoznáš? Veď to som ja, Kika!“ Gestá a slovník patrili rozhodne našej dcérke. Začala sa chystať na diskotéku, brala si kabelku, zo skrine oblečenie, pýtala si peniaze. Jej dvaja šokovaní spoločníci nám medzitým stihli situáciu vysvetliť, takže sme boli v obraze.

 

Naša mŕtva dcérka bola s nami a nevedela o tom, že je mŕtva! Bolo to hrôzostrašné a krásne zároveň. Po chvíli nám to však s manželom nedalo a začali sme sa JEJ-Kiky pýtať na samotnú strašnú udalosť. Možno to nebol najlepší nápad, ale chceli sme predsa vedieť, čo sa v osudné ráno stalo. Vtedy ONA-Kika zvážnela, zosmutnela. Povedala len toľko, že k žumpe ísť nechcela, že sa tam veľmi bála ísť a že mňa, mamu, volala na pomoc, ale ja som neprišla. Pochopiteľne, na danú vzdialenosť som volanie počuť nemohla. To nás utvrdilo v presvedčení, že za celou udalosťou niekto alebo niečo stojí, dcérka nám však viac nepovedala. Mŕtvy človek môže o sebe oznámiť živým len toľko, koľko mu je dovolené.

 

Záver bol rovnako dramatický. ONA sa žalostne rozplakala a po chvíľke upadla na niekoľko sekúnd do bezvedomia. Keď sa prebrala, bola šokovaná. Vôbec netušila, ako sa do nášho bytu dostala a vôbec si nepamätala, čo sa s ňou poslednú polhodinu dialo. Veľmi dlho sa z toho zážitku spamätávala a dodnes sa jej s našou dcérkou snívajú veľmi živé sny. Scéna opísanej udalosti bola veľmi presvedčivá a všetko sa zbehlo veľmi rýchle. Navyše ONA sa so svojimi rodičmi rozpráva nárečím a vyká im. S nami sa rozprávala ako naša dcéra: spisovnou slovenčinou a tykala nám.

 

Vyšetrovanie nie je ukončené, ale aj vďaka tejto udalosti sme ešte istejší v názore, že naša dcérka by si tak neschodnú a neprirodzenú cestu domov nezvolila dobrovoľne, alebo zámerne.

Na druhý deň po Kristínkinom pohrebe  som sa zobudil skoro ráno. Už som nemohol zaspať. Vstal som, urobil som si kávu, vypil ju. Niečo ma nútilo ísť na cintorín. Vzal som aj fotoaparát a išiel. V ten deň bolo celý deň pod mrakom, slnko nebolo vidieť. Bolo asi pol siedmej, desiateho apríla 2008. Modlil som sa pri hrobe a po chvíli urobil niekoľko záberov čerstvého hrobu z rôznych miest.

Popoludní som snímky stiahol z digitálnej karty do počítača a poprezeral som si ich. Po niekoľkých dňoch sme snímky prezerali spoločne s Kristínkinou priateľkou. Všimla si na jednom zábere zvláštne svetlo, na čo ma upozornila. Ja som si to svetlo dovtedy nevšimol, hoci som snímky prezeral viackrát.

 

Svetlo bolo iba na jedinej snímke vytvorenej v to ráno. Rovnakým fotoaparátom boli nasnímané stovky snímok predtým i potom. Za rôznych svetelných podmienok a v rôznom prostredí, s prisvietením aj bez prisvietenia. Ani na jedinej inej snímke vytvorenej týmto fotoaparátom sme nenašli žiaden podobný úkaz, ktorý by sa dal vyhodnotiť ako nejaký náhodný jav, či efekt zašpineného objektívu a podobne.

 

Sme presvedčení, že snímka zachytáva ľudskú dušu, ktorá sa oddelila od fyzického tela. Súčasne to chápeme aj ako pozdrav od Kristínky. Odišla náhle, nestihli sme sa rozlúčiť, tak sa „zviditeľnila“ takýmto spôsobom.

Sviatok sv. Valentína. Jednými zbožňovaný, inými zatracovaný. Pre mňa bol včera zvlášť bolestný. Celý deň sa mi myšlienky vracali k tomu minuloročnému Valentínovi. Strávila som takmer celý deň s Kikou a pamätám si ho tak, akoby bol včera.

            Začali sme návštevou MUDr. Ingrid Schusterovej na kardiológii v Košiciach. Chodili sme k nej už niekoľko rokov. Bezprostredná, priateľská a veselá svojím osobitým prístupom vždy vytvorila v ambulancii atmosféru absolútnej dôvery pacienta k lekárovi. Kika sa s ňou po chvíli pustila do dlhšieho rozhovoru a ja som mala pocit, že som tam absolútne zbytočná. Bol to dialóg dvoch dospelých žien. Kika s prehľadom vysypala  všetky svoje doterajšie diagnózy vrátane príhody s febrilnými kŕčmi, o ktorých naozaj mohla vedieť iba z počutia, bez problémov sa priznala k svojim nerestiam, hodili reč o škole, maturitách a o rozdieloch štúdia na farmácii a medicíne  a po hodine sme odchádzali nielen s meračom tlaku, ale aj s rozhodnutím predsa len podať prihlášku na štúdium medicíny. Tam, v ambulancii, to nebolo to nespútané, drzé dievčisko, na ktoré sa občas radi sťažovali učitelia alebo susedia. Bola to naozajstná Kika, akú sme poznali my: úprimná, inteligentná, citlivá, otvorená všetkému novému a dobrému.

            Z ambulancie sme vyrazili do ulíc, kde nás zlákali zimné výpredaje. Vždy som považovala nákupy s Kikou za ohromný zážitok. Mala schopnosť pohybovať sa po meste rýchlosťou blesku, nakuknúť do každého, čo len trochu zaujímavého obchodu a zhodnotiť ho skôr, než aj som sa stihla odlepiť od vchodových dverí. Kým som sa spamätala, ona už buď niečo skúšala v kabínke, alebo trielila von s opovržlivým výrazom v tvári. Z preplnených regálov a vešiakov dokázala neuveriteľne presne  vyhrabať to, čo ja by som si určite nebola všimla. Vedela, čo chce, a to jej nákupy dosť uľahčovalo. Kúpili sme nejaké nohavice, bolerko, sandáliky, ktoré si, chúďatko, nestihla už nikdy obuť a ja som myslela, že týmto končíme. Kika ma však zase prekvapila. Je predsa Valentína!  A tak  sme začali vyberať darčeky pre tých, ktorých mala rada. V Terranove ma zavliekla na pánske oddelenie a donútila ma kúpiť Marekovi pár perfektných  tričiek. Výborná akcia, všetky po 35 Sk. Mňa by tam určite nenapadlo ísť. Kristínka rovnako rada dávala darčeky, ako ich dostávala. A tak vyberala, telefonovala, fotografovala, konzultovala. Niečo vybrala kamarátkam, niečo kamarátom. Rada robila milovaným ľuďom radosť. Len jeden jej srdcu blízky kamarát si svoj darček už v ten večer neprevzal. Neprišiel, vrátil sa k svojej bývalej …

Posledný nákupný maratón jej života sme absolvovali v novo otvorenom nákupnom stredisku MAX len 3 dni pred jej smrťou. Tričko, ktoré sme si vtedy spolu kúpili, budem chrániť ako oko v hlave. Sľúbili sme si, že také nájazdy budeme  podnikať častejšie. Ako relax, ako oddych od náročnej prípravy na maturitu. Dlhé mesiace po tragédii  som do MAXu nemohla ani vkročiť. Odvážila som sa až pred Vianocami, v spoločnosti Mareka, mamy a sestier. Ale stále som mala neodbytný pocit, že je s nami aj Kika. A že so mnou chodí nakupovať vlastne stále. Plní svoj sľub. Aj keď dnes ju môžeme s manželom potešiť len kvietkami, sviečočkami, anjelikmi či rámčekmi na fotografie.

            Slniečko naše, Kristínka, ďakujeme Ti za tie krásne roky, ktoré sme s Tebou prežili. Niet minúty, aby sme na Teba nemysleli. Ľúbime ťa.

 

                                                                                   Mamka, ocko a Marek

3.11.2007 – Maturitný večierok, scénka Čierna kronika

Maturanti, držiac v pokľaku sviecu boli predstavovaní krátkou charakteristikou a vyhlásili po nich pátranie.

Kristínke jedinej , pritom, ako sa zasmiala, zhasla svieca.

Zvláštny sen kolegyne

V čase tragédie som mala v práci veľmi dobrú kolegyňu, ktorú som poznala už niekoľko rokov, pracovali sme spolu už aj predtým. Kolegyňa je neskutočne empatický človek a strávili sme spolu celé hodiny vzájomným zverovaním sa. Vždy vedela správne zhodnotiť situáciu a s nadhľadom poradiť. V deň, keď potom v noci Kristínka zomrela, sme mali zvláštny rozhovor. Hovorili sme o tom, ako vôbec môže človek prežiť smrť svojho dieťaťa. Tú tému som začala ja a povedala som niečo v tom zmysle, že po niečom takom by som už nikdy v živote na otázku „ako sa máš“ odpovedať, že dobre. Už asi nikdy by som nemohla byť naozaj šťastná. Mala som vo zvyku totiž pri podobných otázkach hovoriť, že aj napriek rôznym problémom sa mám dobre, kým sa len všetci doma večer zdraví stretneme.

            V tú strašnú noc nadránom mala kolegyňa zvláštny sen. Snívalo sa jej, že niekto skáče do žumpy. Viac nezaspala, ale sen jej nepripadal strašný ani reálny – veď kto by už skákal do žumpy, povedala si. Keď tento sen rozprávala ráno manželovi, ostala veľmi prekvapená. Manželovi sa tiež snívalo o páde človeka do žumpy! Je ale pravda, že on skutočný nešťastný pád do žumpy, ale so šťastným koncom, videl pár dní predtým. Celé im to bolo s manželom dosť divné, zvlášť keď kolegyňa s humorom sebe vlastným zhodnotila túto náhodu takto: My dvaja s manželom máme tak málo spoločného po všetkých stránkach, že sme nevedeli pochopiť, ako sa nám v tom istom čase mohol snívať takmer rovnaký sen.

            Keď som kolegyni v sobotu poobede zavolala, že Kristínka sa stratila, spomenula si na svoj nočný sen, ale nepovedala nič, aj keď mala zlé tušenie. Ale keď som jej o dva dni zavolala, že Kristínku našli v žumpe, to už kolegyňa strnula hrôzou. Celý príbeh mi rozpovedala až o nejaký čas, keď už vedela, že budem schopná to uniesť. Čo to bolo – žeby náhoda?

Návšteva McDonald’s

            Keď mali naše deti asi 9 – 10 rokov, prejavili želanie navštíviť prevádzku McDonald’s, a tak sme sa tam pri jednej z ciest do Košíc zastavili. Nepamätám sa, či sme mali  naozaj zlé tušenie, ale tesne pred vstupom sme s manželom deťom dôrazne prikázali, že sa majú správať slušne a nijako nedať najavo, že sú tam prvýkrát. Tento príkaz však decká naštartoval presne opačným smerom a tak sa najbližšia polhodina stala pre nás hororom.

            Len čo sme sa usadili s plnými tácňami, decká spustili: Jéj, Majo, pozri, čo všetko tu máme! Aké perfektné! Jéj, Majo, ja som si myslela, že hamburgery sú väčšie! Za tú cenu….!

Jéj, hranolky! Jéj, cola! To je dobré! Kika, nože sa pozri, či máš v tom hamburgeri to isté, čo ja! Máš aj šalát? Aj horčicu? Aj kečup? Ja by som chcela radšej ten hamburger, čo má tá tetka vedľa pri stole! Čo to tam asi má? S neskrývaným záujmom si obzerali okolitých návštevníkov, komentovali ich  jedlo a náramne sa bavili, keď tí sa pohoršene pozerali smerom k nášmu stolu. Ja ešte chcem hamburger! A ja colu! Ešte chceme! Ešte chceme!

            Tento príbeh bolo treba zažiť. Lebo tie šibalské iskierky v očiach Kiky a Maja, ich vzájomné hlboké porozumenie s cieľom doraziť nielen nás rodičov, ale aj väčšinu prítomných, sa nedajú dosť verne opísať. A nedá sa opísať ani hanba nás, rodičov. Keď sme sa s uľahčením pobrali preč, mysleli sme, že to najhoršie už máme za sebou. Žiaľ, mýlili sme sa. Kým my sme odpratávali zo stola, decká sa s pôžitkom ešte raz prešli pomedzi stoly a pekne nahlas, aby to nebodaj niekomu neuniklo, si potľapkávali po bruchách a vzájomne si pochvaľovali: Ta sme še najedli!  Ta sme še najedli!

            Je jasné, že toto všetko bol iba komplot a naše deti sa vedeli na verejnosti správať aj slušne, keď chceli. Žiaľ, vtedy nechceli.

Silvester v pôrodnici

            Keďže Kristínka prišla na svet 27. decembra, nebolo pre mňa prekvapením, že sme cez Silvestra a Nový rok museli ostať ešte v nemocnici. Pôvodne som to považovala  dokonca za celkom zaujímavý zážitok, no po silvestrovskej noci som názor zmenila.

            Večerné kŕmenie bežne bývalo o deviatej večer, o polnoci a potom až o šiestej ráno. V ten silvestrovský večer nám ich doniesli o deviatej, ale o polnoci sme na nich veru márne čakali. Všetky sme chceli svojim detičkám na prelome rokov popriať do života veľa šťastia, zdravia a radosti, chápali sme však, že lekári tiež oslavujú, a tak sme detičky čakali o pol jednej, o jednej, o pol druhej, o druhej… všetko márne. Ani by sme to tak my, mamičky, neboli prežívali, keby sme neboli mali izbu hneď vedľa izby detičiek a keby sme ich neboli počuli plakať. Ten strašný plač nám drásal uši aj nervy a za chvíľu sme plakali spolu s nimi. Bolo jasné, že ich už neprinesú  a deti budú hladné do rána. A tak som sa pobrala k lekárskej izbe, kde som so zúrivým výrazom v tvári chcela požiadať lekárov a sestričky, aby nám detičky doniesli. Žiaľ, klopala som hodnú chvíľu márne. Z lekárskej izby sa ozýval taký hlasný spev, tanec, hudba a bujarý smiech, že nebola šanca, aby jej osadenstvo moje klopanie počulo. Po hodnej chvíli som sa vzdala a spolu s ostatnými mamičkami sme ešte dlho aspoň v duchu boli s našimi bábätkami.

Kristínka sa pripomína

            K napísaniu týchto riadkov ma bezprostredne inšpirovala otázka pani doktorky, či nám Kristínka nedáva z nebíčka nejaké znamenia. Spomeniem teda niekoľko udalostí, ktoré som vnímala ako dôkaz Kristínkinej prítomnosti.

            Prvá udalosť sa odohrala asi 2 týždne po pohrebe. Sledovala som bez zvláštneho záujmu Ordináciu v ružovej záhrade, keď prišla scéna, v ktorej mladé dievča Kika pochováva svoju mamku. V ten moment dovtedy pokojný obraz televízora začal prudko skákať. Skákal tak veľmi, že sa dej takmer nedal sledovať. Pozerala som na obrazovku a v hlave sa mi dookola točilo: mamka, ktorá nedávno pochovala Kiku, pozerá na scénu, kde Kika pochováva mamku. A z poličky nad TV na mňa pozerala moja Kika z fotografie. Priam fyzicky som cítila jej prítomnosť v izbe. Ja som vedela, že je tam. V momente, keď scéna pohrebu, trvajúca asi 7-8 minút skončila, v TV niečo nahlas puklo a obraz bol už po celý večer úplne pokojný. Určite to nebola chyba vysielania ani počasia, pretože moji rodičia, bývajúci neďaleko, nič podobné nezaznamenali.

            Druhá udalosť sa odohrala krátko pred Vianocami. Cestovala som v MHD v Prešove s niekoľkými nákupnými taškami. Na frekventovanej zástavke som vystúpila z autobusu a okamžite som nastúpila do ďalšieho. Keďže lístok na MHD mi ešte platil a mala som ho vo vrecku, nevšimla som si, že v predchádzajúcom autobuse som nechala kabelku s peniazmi, dokladmi a mobilom. Až po chvíli som si všimla dlhovlasé dievča, ktoré prechádzalo cez autobus. Zastavila sa až pri mne: Teta, je to Vaša kabelka? To milé dievča vybehlo z prvého autobusu za mnou, v tej tme a frmole ma dokázalo nájsť v ďalšom spoji a na moju šokovanú reakciu a veľké ďakovanie odpovedalo: Veď je to normálne! Nuž, nie je to celkom samozrejmé! Koľkí by sa nenamáhali hľadať človeka, ktorý sa Vám stratil v dave! Doteraz ma nesmierne mrzí, že som sa dievčaťa nespýtala na jeho meno alebo adresu. Zmohla som sa len na opakované ďakovanie a plač. Lebo prvé, čo ma napadlo, bolo to, že pri mne stál môj anjelik, Kristínka. Aj bez tejto nepríjemnosti som mala z týchto Vianoc nesmierne obavy. Môj významný deň života. Ja som vtedy priviedla na svet krásne a zdravé dievčatko!

            V tejto súvislosti som si spomenula na inú náhodu asi spred piatich rokov. Mala som vtedy nový mobil a cestou z práce – už v Hanušovciach – som ho niesla vo vrecku kabáta. Bola tma, všade plno snehu. Fakt neviem ako mi ten mobil z vrecka po ceste vypadol. A je neuveriteľné, že ho našla práve moja dcérka. Práve ona, spomedzi všetkých, čo tam v najbližšej polhodine prechádzali.        

            Spomeniem ešte jeden zážitok spred Vianoc, na ktorom som sa už však dokázala aj zasmiať. Robila som v byte veľké upratovanie. Musím povedať, že takmer všetky Kristínkine veci som si nechala a mám ich doteraz. Viac ako polovicu políc s topánkami zaberali Kristínkine čižmy, dreváky, poltopánky, sandále a botasky. Dva páry z nich, tie najošúchanejšie a najzničenejšie, som sa rozhodla vyhodiť. Zbalila som ich do igelitky a upratovala som ďalej. V tej chvíli na mňa rovno na hlavu spadol z najvrchnejšej poličky Kikin drevák a riadne ma udrel. „Kristínka, ja viem, že to boli tvoje najobľúbenejšie, ale tu už naozaj nemáme miesto“, vyhovárala som sa. V tej chvíli som dostala ďalšiu ranu drevákom, pre zmenu do nosa. Nedalo sa nič robiť, vyradené topánočky neputovali do kontajnera, ale do pivnice. Kristínke som sa ospravedlnila a zdá sa, že bola spokojná. Jej reakcia bola pre ňu tak typická, že som sa pri všetkom tom žiali musela smiať.

            Pri pohľade na Kristínkin hrobček ma stále napadá jedno: S akou radosťou by som jej teraz zariaďovala internátnu izbu, prípadne niekedy v budúcnosti byt. Namiesto toho jej kupujem na hrobček kvety a zapaľujem sviečočky. A uvedomujem si ten neskutočný paradox: Kristínka mala Hanušovce veľmi rada. Vlastne aj ja. Ja som sa sem chcela po rokoch putovania po Slovensku vrátiť. Ona zase odtiaľto nechcela ani za nič odísť. Aj vysokú školu si hľadala čo najbližšie, aby mohla čo najčastejšie chodiť domov. Veď tu mala „kamarátov“! Žiaľ, je to strašné, ale Kristínka už z Hanušoviec nikdy nikam neodíde. A neuveriteľne nám chýba. Mám pocit, že my, čo sme zostali, ideme len akoby na núdzový režim. Kde je naša Kristínka so svojim neutíchajúcim nadšením pre všetko, čo robila a s jej schopnosťou nakaziť aj nás a nedať nám ani na chvíľočku vydýchnuť! S ňou bol svet farebný, bez nej je čiernobiely. Presnejšie, šedivý. Nič iné neexistuje.

Milujem

            Kristínka, ako všetci mladí, hudbu počúvala rada. Najprv Gareth Gates, Robbie Williams, neskôr Rytmus a ďalší, ktorých mená som ani nepoznala. Kristínka mala v  šanónoch a po skrinkách množstvo časopisov a fotografií spevákov. Preto ma veľmi prekvapilo, keď som ju asi pred dvomi rokmi počula sústavne púšťať z mobilu pesničku Milujem skupiny Zenit. Zrejme jej jednoduché slová a ľahko zapamätateľná melódia v nej vyvolávali nejaké spomienky. A tie vyvolávala táto pesnička aj vo mne, aj keď iného charakteru.

            „Kristínka, vieš, že my dve poznáme tetu, o ktorej bola napísaná tá pieseň?“ – opýtala som sa raz. Kika okamžite zbystrila pozornosť. Príbehy milovala, zvlášť tie dojímavé alebo so smutným koncom. A tak som začala spomínať. Rok 1989, leto, nemocnica na Zochovej, izba budúcich mamičiek s rizikovým tehotenstvom. Vedľa mňa na posteli veľmi pekné dievča, vlastne mladá žena v mojom veku, so širokým úsmevom a dobráckou a milou povahou. Zblížila nás snaha zachrániť tie malinké stvorenia, ktoré sa predčasne pýtali na svet. Vždy, keď v rádiu hrali Milujem, Majka zvyšovala hlasitosť. Na moju otázku, či sa jej tá pesnička páči, skromne odpovedala: „Vieš, to je o mne“.

            Áno, asi tak nejako som si protagonistku tejto piesne predstavovala. Vďaka nášmu dlhému pobytu v nemocnici som spoznala aj jej manžela, autora textu. Sympatický pán, o niekoľko rokov starší od nás, by bol budúcu mamičku svojho dieťatka najradšej nosil na rukách.

            Keď sa nám o niekoľko mesiacov detičky šťastne narodili, niekoľkokrát sme sa ešte stretli, ale potom sme sa odsťahovali a kontakty sa prerušili. Veľmi ma zaujímalo, ako sa osud Majky a jej detí vyvíjal ďalej. Sľúbila som preto Kristínke, že pri našej  najbližšej návšteve Bratislavy ich vyhľadáme. Už som našla aj nejaké telefónne čísla, keď zrazu zaúradoval krutý osud a my sme to  už, žiaľbohu,  nestihli.

Zvláštna predpoveď

            Niekoľko mesiacov pred tragédiou sme s Kristínkou boli na Hanušovskom jarmoku. Kristínka bola ohromná parťáčka na nákupy a jarmoky zvlášť. Len tak sme si chodili hore-dole a užívali atmosféru podujatia. Na jarmoku nás oslovil mladý muž, predavač vaflí. Zaujali sme ho rovnakým výrazom tváre a zvlášť očí. Kristínka mala oči veľké, krásne, mandľového tvaru. Mladý muž v reči spomenul, že má veštecké schopnosti a ponúkol sa, že nám, samozrejme zadarmo, vyveští. Veľmi ma nepotešil konštatovaním, že ma v budúcnosti čakajú dve veľmi ťažké životné skúšky, ale napokon že obidve zvládnem. Bude to však veľmi ťažké. Mňa však viac zaujímal osud mojich najmilších. „Povedzte mi, skončí moja dcéra školu?“ – spýtala som sa bez rozmýšľania. Dnes ma samu prekvapuje, prečo som tú otázku formulovala práve takto. Veď Kristínkin prospech nedával predpoklad na to, aby ju zo školy nebodaj vyhodili. Ja som to ale asi v podvedomí myslela tak, či Kristínke v skutočnosti niečo školu skončiť nezabráni. Niečo zlé… Zaujímavá bola aj odpoveď: „Pani, o svoje deti sa nebojte. Oni budú v poriadku.“ Až neskôr, po Kristínkinej smrti mi došlo, že mladý muž sa vlastne vyhol priamej odpovedi na moju otázku. Lebo Kristínka školu neskončila. Ale v poriadku možno je. Niekde tam hore, pri anjelikoch. Žiaľbohu nie je so mnou.

Niekoľko malých, ale milých spomienok na Kristínku

            Leto 1991, keď mala Kristínka rok a pol a Majko asi 3-4 mesiace, bolo veľmi horúce. Preto sme Majka nenechávali v postieľke, ale dávali sme ho do obývačky na zem na osobitnú podložku, kde sa mohol voľne hýbať, nebolo mu horúco a bol zároveň stále s nami. Kristínka bračeka milovala a tešila sa z jeho prítomnosti. Raz som náhodou na chvíľočku odbehla do kuchyne a keď som sa vrátila, neverila som vlastným očiam. Kristínka stála na chrbátiku ležiaceho Majka  a snažila sa dočiahnuť niečo na poličke obývačkovej steny. Mareka použila ako schodík. Jemu to očividne vôbec neprekážalo. Detské telíčko je zrejme tak pružné, že takýto nápor zvládne bez problémov. Našťastie nestála na jeho brušku, ale práve naopak, na chrbátiku. Ale predsa len, Kristínka mala v tom čase 18 kg. Pamätám si to preto, lebo približne od jej 12 mesiacov vždy vážila práve toľko, koľko mala mesiacov.

             Šli sme s deťmi na prechádzku. Na 6. poschodí som požiadala asi 3-ročnú Kristínku: „Prosím ťa, zavolaj výťah!“ Za chvíľu počujem výkriky: „Hej, výťah, poď sem!“

            Vysvetľovala som asi 5-ročnej Kristínke, že s ňou nemôžem na druhý deň niekam ísť, lebo ma šéf nechce pustiť. Moja dcérka, navyknutá riešiť všetky problémy radikálne a ručne-stručne, sa na mňa prekvapene pozrela a v domnení, že zlý šéf bude stáť vo dverách a zubami-nechtami mi bude brániť v odchode, sa spýtala: „A prečo ho jednoducho neodstrčíš a nepovieš – uhni!“

            V čase, keď boli moje deti ešte malé, boli občas dosť neposlušné. Také veci, ako upratovanie hračiek a pod. ich vôbec nezaujímali. Bývala som z toho všetkého dosť nervózna, ale nikdy som ich nebila, skôr som len kričala. Raz ma svojou neposlušnosťou a tvrdohlavosťou tak naštvali, že som sa úplne nepedagogicky rozhodla ich vytrestať. Padla  som na zem a tvárila som sa, že som odpadla. Deti začali chodiť okolo mňa celé nešťastné. Snažili sa ma „oživiť“, prihovárali sa mi, strkali do mňa a báli sa, čo bude. Trochu som ich aj ľutovala, lebo som videla, že ich to veľmi trápi, ale bola som aj trochu zvedavá, čo urobia a ako si budú vedieť poradiť. Už som takmer prestala hrať divadlo, veď čo keď sa naozaj boja o môj život? Celá akcia skončila mojim „prebratím sa“ vo chvíli, keď som už nedokázala skryť smiech. Bolo to v momente, keď  Kristínka  cez zúfalý nárek  vyslovila svoj najväčší problém: „A kto nám teraz dá večeru?!“

            Ešte v predškolskom veku sa Kristínka správala dosť tvrdohlavo, niekedy až nepochopiteľne. Pripisovali sme to čiastočne prekonaným febrilným kŕčom v 8. mesiaci života.  3-ročná Kristínka sa chystá do škôlky. Nechce si obliecť ani to, ani to… Chce jedine červenú blúzku s bielymi bodkami a bielym golierikom. Lenže tá sa práve v tejto    chvíli perie v práčke. Čo teraz? Pre Kiku to nie je dostatočný dôvod. Ona blúzku jednoducho chce.  Začínam byť nervózna. V škôlke musíme byť najneskôr o ôsmej, telefón nemám. Zastavujem práčku, otváram ju, vyťahujem mokrú blúzku, vysvetľujem. Nič neplatí. Nastupuje plač. Na obidvoch stranách. Zlostný aj zúfalý. Ako to dopadlo, si už nepamätám. Určite sme poriadne meškali a pravdaže ma to stálo veľmi veľa nervov.

              Kristínka, asi 2-ročná. Veľmi veľa sme spolu čítali, spievali, hrali sa. Kika prosí, aby som jej zaspievala akúsi konkrétnu pesničku. Spievam. Zle. Nie je spokojná. Spievam zas. Ešte horšie. A zas, a zas, a zas. A vždy zle. Nepáči sa jej moja intonácia. Predvádza mi to raz, druhýkrát, tretíkrát a ja sa podľa nej stále nechytám. Lenže ona tú pesničku vie odo mňa a ja ju viem od detstva. Kika začína zúriť. Ja sa najprv bavím. Keď vidí, že sa smejem, zúri ešte viac. Rozčuľuje ju moja údajná neschopnosť napodobniť jej intonáciu,  aj môj ťažko skrývaný smiech. Majko nechápavo pozerá, ničomu nerozumie. Kika vrieska od zúrivosti, hádže sa o zem a ja pre istotu odchádzam do inej izby.

            Veľmi podobná situácia, ibaže Kika chce, aby som jej hádzala malú loptičku. Prečo nie. Hádžem raz, zle. Kika loptičku chytila, ale nepáčil sa jej spôsob, akým som ju hádzala. Skrátim to, loptičku som jej hodila najmenej 100-krát. V snahe vyhovieť jej, som spôsob hádzania sústavne menila, nikdy to však nebolo podľa jej predstáv. Vtedy mi už do smiechu nebolo, skôr som poriadne zúrila.

            Jedna zo spomienok, ktoré ma trápia aj teraz: Kristínke zistili asi ako 12-ročnej vyšší tlak, hraničné hodnoty cukru a postupujúcu obezitu. Fakultná nemocnica v Košiciach, pobyt v nemocnici. Počas druhého alebo tretieho dňa pobytu Kristínka, keďže mala diétu, bola veľmi hladná. A celý deň sa tešila na večeru. Predstavte si jej zúfalstvo, keď jej na večeru doniesli tanier surovej kyslej kapusty.

 Bobko

Ten, kto povedal, že šťastie sa nedá kúpiť, zabudol na šteniatka. Spomienky na Kristínku by neboli úplné, keby som v nich nespomenula nášho Bobka. Bobko, teraz už asi 10 kg psík, k nám prišiel nečakane asi ako 7 – týždňové šteniatko v auguste 2007. Raz večer mi Kristínka zavolala, že jej ho ponúka kamarátka zo susednej dediny a že ona ho proste strašne, ale strašne chce. Bola by zaňho nasľubovala hory – doly. Najprv som jej dlho odolávala. Nikdy sme o psovi neuvažovali, bývame v činžiaku, chodili sme do práce a do školy, práve sme kúpili novú sedačku a koberce… Ani sama neviem, v akom pomätení zmyslov som nakoniec súhlasila. Asi mi prišlo ľúto Kristínky, ktorá sa krátko predtým rozišla s priateľom a potrebovala svoju pozornosť venovať niekomu inému.

Malá chlpatá guľka sa u nás objavila už v ten večer. Aj keď prišiel nevítaný, do 3 dní som bola doňho beznádejne zaľúbená. Získal si ma neutíchajúcou schopnosťou dávať sa škrabkať až do bezvedomia. Len čo ma zbadal, už aj ležal na chrbátiku a vystieral všetky 4 labky, aby som náhodou na niektoré miestečko nezabudla. Zažmúril pri tom očká a my by sme boli dali aj krk na to, že sa usmieva. Prvé týždne, keď ešte nevládal toľko chodiť, ho na prechádzkach Kristínka nosila so sebou v kabelke. Jeho prvou hračkou bol plyšový psík rovnakej veľkosti, ako bol on sám, ale čoskoro sme mu nakúpili kopu ďalších hračiek. S Kristínkou boli nerozluční kamaráti. Chodili spolu doslova všade. Bol to (aj je) taký prirodzene pekný psík, Kristínka ho volala aj Havko, Havenko. Po mesiaci večného utierania dlážky a umývania labiek deti nastúpili do školy a psík nemohol ostávať sám doma. Hľadali sme mu au – pairku, ale nikto sa nenašiel, tak sme ho darovali k narodeninám Kristínkinmu dedkovi, ktorý žije v rodinnom dome cca 10-15 minút cesty od nás. Museli sme zviesť ťažký boj o jeho príbytok. Rodičia, stará škola, trvali na celoročnom bývaní vonku v búdke. A to sme my, ktorí sme ho v byte nechávali nocovať na vankúšiku a prikrývali dečkou, nemohli dopustiť. Tak sme dosiahli aspoň to, že ho v noci nechali spať v murovanej drevárke. Čo nás ale všetkých šokovalo, bolo to, že Kristínka každý deň po príchode zo školy z Prešova sa naobedovala a okamžite utekala po Bobka k starým rodičom. Potom s ním 2-3 hodiny strávila doma, a večer okolo ôsmej ho zima – nezima odviedla naspäť. Bolo to od nej úžasne  obetavé. On však vždy okolo štvrtej popoludní na ňu už doslova čakal otočený smerom k chodníku, kadiaľ prichádzala a bol pripravený na cestu.  Kým sa poobede učila, on ležal vedľa nej. Keď neposlúchal, vyložila ho na výstrahu na poličku na chodbe vo výške asi 2 metrov (pravdaže po dozorom) a hneď bol poriadok. Cez víkendy u nás aj nocoval. Ako verný kamarát sa nepohol od Kristínkinej postele, až kým sa ona ráno, čo aj neskoro, nezobudila.

            Bobko je psík predurčený na rozdávanie lásky a oddanosti. Nemá žiadne ambície – ani mocenské, ani profesné, ani v súťažiach krásy. Napriek tomu ho má každý rád. Na ulici, kde bývajú starí rodičia, majú psíka v každom dome. Takmer všetci sú od neho väčší, on má však medzi nimi prirodzenú autoritu. Všetci sa s ním priateľsky zdravia, nik naňho bezdôvodne neútočí, občas za ním prídu na návštevu a pohostia sa z jeho misky.

           Dnes je Bobko skúsený harcovník, tráviaci svoje dni voľne pustený  na dvore. Túto vymoženosť si zaslúžil svojim zodpovedným správaním sa v čase, keď ho púšťali von len pod dozorom. On však dôveru nikdy nesklamal, a aj keď sa večer, keď už treba ísť spať, rád hrá s dedom na schovávačku, nikdy neujde preč, nikomu neublíži a nakoniec sa odovzdane dá odviesť do svojej postieľky. Je ale pravda, že dedko mu dodnes nevie zabudnúť spoločnú cestu na huby. Zobral ho so sebou do lesa na miesto asi 3 km vzdialené od ich domu. Nikdy predtým tam spolu neboli, pre Bobka to bolo celkom neznáme miesto. Aké bolo dedkovo prekvapenie, keď asi po pol hodine zbierania húb Bobka zrazu nebolo! Dedko sa neskutočne zľakol, nechal huby hubami a uháňal ozlomkrky domov. Tam si Bobo spokojne sedel na dvore, akoby sa nechumelilo. Samozrejme, dedo sa nebál ani tak o Bobka, ako o babku, ktorá ktoviečo strašné by si pomyslela, keby pes prišiel domov bez svojho pána. A tak aj bolo. Babka už zháňala auto a chystala sa za dedkom, ktorý určite leží so zlomenou nohou a dobrý psík pribehol po pomoc!

            Bobko sa najradšej hrá. Už od jeho pobytu u nás doma máme spoločnú hru, ktorá ho napodiv ešte stále baví. Každý normálny pes, keď mu človek hodí hračku, ju donesie pánovi naspäť. Bobko nie. On hračku schmatne a uteká s ňou ako o život. Strašne ho baví unikať pred nami, provokovať a tešiť sa z našej bezmocnosti. Po čase zastane, dovolí nám hračky sa na chvíľočku zmocniť, aby nás to náhodou neprestalo baviť a zas sa jej začne domáhať. Také oduševnenie v jeho očkách sa mi pri ničom inom nepodarí vidieť. Tá radosť, to šťastie, keď vyskakuje za hračkou do neskutočných výšok, aby sa jej nakoniec vysilený zmocnil a ostošesť s ňou zase utekal preč!

            Podobnú eufóriu zažíva aj pri hre s futbalovou loptou. Kopneme mu loptu, on ju predbehne a zastaví. Najkrajší je pri tom jeho postoj, keď čaká na výkop: nôžky rozkročené, hlava v strehu, poskakuje zboka nabok v očakávaní strely ako naozajstný profesionál.

            Keď však vyvedie niečo zlé, vie sa tváriť ako stelesnená nevinnosť. Ľahne si na zem, hlavu tlačí nadol a pokúša sa celý akoby zminimalizovať. Domnieva sa, že ho nevidíme, keď nevidí on nás.

            Na okoloidúcich susedov stále breše. Treba ich predsa pozdraviť! Je však taký dôverčivý, že keby prišiel zlodej a pekne sa mu zalíškal, on by mu aj cestičku ukázal a tešil sa z toho, aký je to milý ujo a aké nečakané rozptýlenie ho zase postretlo.

             Toto je teda náš Bobko, ktorý si úplne podmanil aj svojich pánov, Kikinych starých rodičov. Navonok sa tvária, že nič, ale keď si myslia, že ich nikto nevidí, škrabkajú ho, maznajú sa s ním a prihovárajú sa mu tými najkrajšími slovami. A na to tu Bobko predsa je!

 

Počas vianočných sviatkov 2023 by Kristínka oslávila 34 rokov.

Oslavovala však niekde inde … tam hore, v centre diania … a blahoželali jej anjeli.
Dievčatko s veľkými očami, s dobrým a milujúcim srdiečkom, v ktorom bolo dosť lásky pre všetkých okolo nej.

Venujme jej tichú spomienku, hoci aj pri pozeraní tohto videa, zloženého z jej fotografií a obľúbených piesní.
A najmä – vážme si každý okamih, strávený so svojimi blízkymi … pretože zajtra tu už nemusia byť …

Deň matiek v roku 2008 sa konal 5 týždňov po Kristínkinom odchode. Ja by som bola tento deň najradšej vymazala z kalendára. Veď ako si pripomínať Deň matiek, keď matka je tu, ale dieťatka už niet… Už nikdy mi Kristínka nepribehne s rozžiarenou tváričkou zablahoželať, nedonesie mi vlastnoručne natrhanú kytičku alebo nakreslený obrázok. Ako ja budem ďalej bez nej žiť?! 

            V tichom zúfalstve som celé poobedie strávila v jej izbe. Chytila som do ruky každú pamiatku na ňu: nespočetné množstvá náušničiek, prstienkov, sponiek do vlasov, vlastnoručne vyrobené náhrdelníčky, kozmetiku, knihy, oblečenie. Nakoniec som si nechala školské zošity staré niekoľko rokov. A tam som objavila poklad. Tri malé dielka –  básnička asi zo 6. triedy a dve slohové práce z 1. ročníka gymnázia. Kostrbato napísané, ale vyžaruje z nich úprimnosť a trochu aj Kikina typická vlastnosť – zmysel pre humor. Všetky boli náhodou svojím spôsobom venované mne. Svojho času som ich samozrejme čítala, nebolo to pre mňa nič nové. Ale to, že som ich objavila práve na Deň matiek, malo pre mňa cenu zlata. Moja Kristínka na mňa nezabudla a zablahoželala mi tým najkrajším spôsobom, aký si mohla zvoliť. 

            Tohto roku tiež bude Deň matiek. Môj žiaľ nie je o nič menší ako pred rokom. Chýbajú mi Kristínkine vtipné a trefné postrehy, jej úsmev, šikovné rúčky, jej nevyčerpateľná energia, ktorá mi dodávala silu do života a robila ho farebnejším. Deň jej narodenín som každý rok oslavovala ako svoj vlastný sviatok. Veď ja som porodila nádherné, zdravé dievčatko a tešila som sa z každého nového dňa v jej prítomnosti. Kristínôčka moja, ďakujem Ti, že som Ti mohla byť matkou aspoň tých 18 rokov. A som ňou naďalej. Naďalej mám dve detičky. Jedno vedľa seba, druhé v srdci.

Dar pre mamu

Ďakujem Ti, mamka zlatá,

že si sa o mňa starala.

V hlave ma to stále máta,

ako by som Ti to  odplatila.

Darujem Ti za to, čo len požiadaš,

dobrotu, ochotu, ak si to žiadaš.

Keď budeš staršia, vrátim Ti to,

to všetko pre to, že si sa o mňa starala.

Nechcem viac, ako si mi dala,

stačí mi to, je toho dosť.

Vtedy som si to neuvedomovala,

teraz je toho viac, než moc.

Na Vianoce nám dáš veľa vecí,

oblečenie a hračky tiež.

Ja Ti budem pomáhať stále,

dobrotu Ti budem splácať tiež.

Keď budeš chcieť, uvarím Ti kávu,

keď ideš preč, všetci Ti mávu.

To patrí k dobrote, takisto v pláci,

myslím, že je to dosť veľa, keď Ti to stačí.

Keď budem veľká, kúpim si dom,

ale bude to aj Tvojim domovom.

Budeš mať vnúčatá dve, tri,

určite Ťa budú mať rady.

Budem k Tebe stále dobrá,

neopustím Ťa ani raz.

Mamička moja milá, dobrá,

budem Ti pomáhať vždy viac a viac.

 

Osoba, ktorú mám rada

            Na svete je veľa ľudí, ktorých mám rada, ale keď mám niekoho z nich vnútorne opísať, vyberiem si toho, koho mám najradšej a koho najlepšie poznám, čiže moju mamu.

            Najprv asi charakterizujem zovňajšok. Mama je nižšej a útlej postavy. Má krátke vlnité vlasy, ktoré si farbí do tmavočervena. Oči sú lieskovo orieškovej farby s nádychom do zelena. Nos je primeranej veľkosti a ústa súmerne vykrojené. Jej pleť je svetlá a na tvári niet ani jedinej pehy. Okolo očí sa vytvorili menšie vrásky, ktoré sa nijako nesnaží zakrývať.

            Teraz prejdem k vnútornej charakteristike. Na mame som vždy obdivovala jej schopnosť nájsť spoločnú reč s hocikým, s kým sa rozpráva. Keďže jej práca si vyžaduje priamy kontakt s ľuďmi, rozpráva čisto a spisovne. Mama je milá a niekedy až príliš starostlivá a snaží sa mne a bratovi zabezpečiť dobrú budúcnosť. Páči sa mi na nej, že občas si dokáže niečo odoprieť, aby mohla dopriať všetko, čo potrebujeme, nám. A musím uznať, že k tomu je aj veľmi zodpovedná. Jasné, že ako každý, má aj zlé vlastnosti. Na moje nešťastie je až príliš výbušná a keď sa niečo stane, väčšinou podozrieva mňa a nie brata, pretože on je menší a poslušnejší. Štve ma na nej aj to, že si nechá rozkazovať od iných a moje rady nepočúva. Ináč je tak ako ja veľmi dochvíľna.

            Snažila som sa zopár vetami opísať mamu, ale na ňu by bolo treba zapísať asi celý zošit. Ja som samozrejme rada, že je taká, aká je a nikdy by som ju nevymenila.

Výraz tváre rodiča po príchode zo ZRPŠ

            V piatok sme mali rodičovské združenie, na ktoré mi išla mama. Večer som doma netrpezlivo vyčkávala, čo mi povie, a bola som strašne zvedavá, ako sa bude tváriť.

            Je 19.00. V dverách počujem kľúč od bytu. Rýchlo som pribehla k dverám. Myslela som si, že  mamin výraz tváre bude asi taký: zväčšené nozdry, červený nos, zúžené pery a vytreštené oči, ale bola som na omyle. Mama mala výraz ako zvyčajne a na rodičovské takmer zabudla. Až keď som jej to pripomenula, zasmiala sa a všetko o ZRPŠ mi povedala. Vravela, že máme skvelú nástenku, myslela to ironicky a tiež skvelú triednu. Celkove bola spokojná a vraj sa na mňa ani nesťažovali, čomu som sa veľmi čudovala.

… tak neplač, zotri slzy z tváre, veď ma stretneš zas …

            Aj tí, ktorí už nie sú medzi nami, vedia rozdávať lásku a potešiť nás vo chvíli, keď máme pocit, že sme už na konci svojich síl, že sme už na dne. Niečo podobné som zažila na Veľký piatok. V ten deň som mala sviatok – 50. narodeniny. Myslím, že nikto neoslavuje takéto jubileum s veľkým nadšením. Pre mňa to však bola doslova nočná mora. Veď môj deň narodenín sa mi navždy bude spájať s výročím Kristínkinho nečakaného odchodu. Už nikdy mi Kristínka k žiadnemu sviatku nezablahoželá, nedonesie kytičku, neprekvapí kresbičkou, ako za detských čias…

            Ale nebola by to Kristínka, keby niečo nevymyslela. A podarilo sa jej to nad očakávanie! V ten deň popoludní v TV dávali príbeh, ktorý v seriálovom prevedení sledovali naše deti svojho času  s obrovským nadšením. Úvodnú pieseň k tomuto seriálu sme si vtedy nahrali na magnetofónovú kazetu, ktorá bola plná pesničiek z večerníčkov a detských programov. Kazetu sme nepočuli ju dobrých 10 rokov, lebo sa nám roztrhla a nevedeli sme ju opraviť. Ktovie, čo nás práve v tento deň primälo túto starú kazetu nájsť a dať do poriadku! Ale podarilo sa a my sme počúvali…

            Prvé, čo ma prekvapilo, bolo to, že kazeta bola roztrhnutá na veľmi zvláštnom mieste: z jednej strany tam bola známa „Píseň pro Kristýnku“od Waldemara Matušku, ktorú sme nahrali, lebo sa nám všetkým veľmi páčila. Z druhej strany pesnička z detského programu, ktorá mala veľmi príznačné slová: …

… príbeh koniec má a práve nastal rozlúčky čas

tak neplač, zotri slzy z tváre veď ma stretneš zas …

 … žiaden krásny sen netrvá večne, musí skončiť raz

no tak nemrač svoju tvár veď nový príbeh určite spojí nás …

            Priznám sa, že za tie roky, čo sme kazetu nepočúvali, som už aj zabudla, čo všetko máme na nej nahraté: 3-mesačná Kristínka, ktorá plače a pýta si svoje gí=papať a gin =cumlíček. Kristínka s plným bruškom, veselo debatujúca s nami, rodičmi. Prvé pesničky, prvé básničky a veršovanky Kristínky a Majka. Malý Majko, ktorý predvádza, ako vie počítať a napočíta práve do 18… A takmer na konci to najkrajšie: pesnička, ktorú spieva asi 2,5 ročná Kristínka:

Viažem si kytičku v zelenom hájičku,

keď si ju uviažem, mamke ju ukážem.

 Toto je kytička z našeho hájička,

pre teba mamička, kus môjho srdiečka.

            Tá pesnička ma dostala. To bolo presne to, čo som v tento deň potrebovala. Od rána som prosila Kiku, aby sa mi nejakým spôsobom ozvala a dala najavo, že je v tento deň so mnou. A toto bola odpoveď. Kristínka našla spôsob, ako mi zablahoželať a prejaviť svoju lásku aj odtiaľ, odkiaľ niet návratu. V tej chvíli sa mi uľavilo a nesmierne som sa potešila. Bol to balzam na moju nešťastnú dušu a najkrajší darček, aký som od koho mohla dostať.

Píseň pro Kristýnku

Stejně voní žluté květy šafránu,
jako tvoje jméno, Kristýnko,
stejnou chuť má vítr, co je po ránu,
jako tvoje vlasy, Kristýnko,
stejnou barvu, jako mívá oliva
mají tvoje oči, Kristýnko,
stejně jako nouze mě to bolívá,
když ty nejsi se mnou, Kristýnko.

Stejnou písní, jakou tlukou slavíci,
tluče tvoje srdce, Kristýnko,
tobě samo nebe slétlo do lící,
jak jsi krásná, moje Kristýnko.
Jak je hladké portugalské hedvábí,
hladší je tvá paže, Kristýnko,
žádná jiná na světě mně nevábí,
jí chci jenom tebe, Kristýnko.

Tolik jasu žádná hvězda nemívá,
kolik je ho v tobě, Kristýnko,
tobě snad i v noci světla přebývá,
věnuj mi ho trochu, Kristýnko.
Hezčí nežli karafiát v zahradě,
hezčí je tvůj úsměv, Kristýnko,
mám tě rád a ostatní je nasnadě,
chci být navždy s tebou, Kristýnko.

Chci být navždy s tebou, Kristýnko.